História výroby škridle

Ešte zo základnej školy si pamätáme, že prvými obydliami človeka boli jaskyne, pretože poskytovali útočisko a ochranu pred nepriateľom i poveternostnými vplyvmi. Neskôr si človek začal stavať vlastné obydlia, ktoré bolo potrebné zastrešiť. Slúžili na to rôzne materiály – tráva, slama, kože, konáre. Dá sa povedať, že to boli akýsi predchodcovia skutočných strešných krytín, aké poznáme dnes. Na našom území sa podľa zachovanej literatúry používali najmä drevené šindle a tesané kamenné platne. Profilované šindle sa používali až okolo roku 1000 p. n. l.

 Najstarším montážnym systémom na strešnú krytinu bola korýtková krytina, ktorú rozšírili starovekí Rimania. A boli to práve Rimania,  ktorý po prvý krát použili  betón, a to v kupolovej streche známeho chrámu Panteónu. Najväčší rozvoj stavebných techník však začal omnoho neskôr, približne od 13. storočia, kedy boli slamené strechy nahradené škridlami, a to kvôli riziku častých požiarov. Okolo roku 1600 sa skončil vývoj rámovej konštrukcie a najdôležitejšie zásady stavby domov sa  nezmenili dodnes. V  18. storočí bol znovuobjavený betón – zmes malty a hrubého kameniva. Cementové škridly sa na prelome 19. a 20. storočia stali najčastejšie používaným strešným materiálom v Anglicku, kde bola ich výroba zautomatizovaná. K významnému prelomu v technológii výroby škridle došlo v 50. rokoch 20. storočia. Po skončení druhej svetovej vojny bol v dôsledku obrovských škôd veľký dopyt po všetkých stavebných materiáloch, vrátane škridly. Rudolf Braas – nemecký podnikateľ vtedy vyvinul technológiu, ktorá umožnila automatizáciu ich výroby.

Napriek modernizácii a veľkému výberu krytín si prvenstvo v obľúbenosti drží stále pálená strešná krytina. Za dve tisícročia ešte nebol vyrobený materiál, ktorý by prekonal jej unikátne vlastnosti, akými sú odolnosť voči kyslím a zásaditým látkam a farebná stálosť počas celej životnosti.  Vysoká teplota stabilizuje prírodnú tehlovú farbu škridly, pričom jej presný odtieň je ovplyvnený obsahom oxidu železa v hmote. Tmavohnedé sfarbenie je spôsobené vysokým podielom mangánu, za svetlobéžové vďačí pálená škridla vysokému obsahu vápnika a nízkemu obsahu železa. Hydroxidy železa sa vypália na tmavočervený odtieň. Ďalšie farebné odtiene je možné dosiahnuť pomocou rozličných metód farbenia. Navyše, to, že škridla prešla výpalom pri teplote nad 1000 °C vám dá istotu, že je nehorľavá. Pálená škridla je  prírodný produkt bez chemických prísad, vytvorený pomocou štyroch elementov – zeme, vody, vzduchu a ohňa a je úplne ekologická.

Ako prebieha výroba pálenej škridle?

Celý proces je dlhý a zložitý a má svoje presné zákonitosti. Dôležitá je kvalita hlavnej suroviny – hliny. Tá prechádza skúškou, až potom môže nasledovať samotná výroba. Cieľom kontroly je dosiahnuť čo najnižšiu pórovú štruktúru a nasiakavosť. Hlina musí byť vysoko kvalitná, trvanlivá a plastická, čo krytine zabezpečuje dostatočnú tesnosť. Takto vybraná hlina sa nechá odležať, potom nasleduje hrubé spracovanie – mletie. Tým by sa mala dosiahnuť najmenšia zrnitosť a čo najhladší povrch.  Takto spracovaná hlina sa znovu necháva odležať a následne dochádza k jemnému spracovaniu, pri ktorom sa rozdrvia aj najmenšie kamienky. Pridaním vody sa získava plastický materiál, z ktorého je možné vyrobiť škridly.

Podľa spôsobu výroby delíme škridly na razené a ťahané.

Razením sa vyrábajú profilované, klenuté alebo kužeľovo tvarované škridly a keramické doplnkové škridly ako sú hrebenáče, odvetrávacie a ukončovacie škridly. Razené škridly sa vyrábajú s jednoduchou alebo viacnásobnou drážkou naboku, hore, dole alebo úplne bez drážky. Pri procese tvarovania škridiel sa zo závitkového lisu vytláča plochý pás suroviny, ktorý sa rozdelí na surové škridly a tie sa zavedú do tvarovacieho lisu. Škridly sa pomocou razníka umiestnia do formy a vylisujú na razenú škridlu.

Ťahané škridly sa vyrábajú metódou ťahania. Spracovávaná surovina sa vkladá do závitového lisu. Z vytvarovaného pásu suroviny sa potom režú škridly v potrebnej dĺžke. Takýmto spôsobom sa vyrábajú klenuté alebo rovné škridly bez drážky alebo s bočnou drážkou a škridla s oblúkovým zakončením – tzv. bobrovka.

Škridly sa následne sušia v  tunelovej sušiarni pri teplote do 120 °C. Odparí sa z nich voda, čím vzniká schopnosť škridly dýchať a prepúšťať vlhkosť aj vzduch. Vysušené škridly sa ukladajú do šamotových kaziet na pecné vozy a potom už nasleduje posledná časť výroby, ich vypálenie. Prebieha v peci pri teplote nad 1000 °C, najčastejšie je to cca 1060 °C. Po výpale sa škridly opatrne ochladia. Celý tento veľmi zložitý proces od ohrevu cez vypálenie až po chladenie trvá približne 5 dní v závislosti od kvality hliny a vlastností výliskov.

Pálená škridla je pevná a odolná voči stálemu zaťaženiu  - návalov snehu, dažďa, silnému vetru aj krupobitiu, a preto poskytuje dokonalú ochranu vašej streche aj v tých najchladnejších oblastiach so silnými mrazmi. Je veľmi stála a výborne odoláva agresívnemu prostrediu, takže dažde a ani vtáčí trus ju nedokážu poškodiť a je skutočne nenáročná na údržbu. Je vhodná pri sklone strechy od 20-40 stupňov. Radí sa medzi stredne ťažké strešné krytiny.

Čoraz populárnejšou sa medzi stavebníkmi stáva škridla betónová. Jej začiatky siahajú do roku 1844 do malého nemeckého mestečka Staudachu, kde istý majiteľ miestneho kameňolomu Adolf Kroher vyrobil cementové strešné dosky. Boli veľmi pevné, nehorľavé a schopné odolávať náročným podmienkam. O 50 rokov neskôr ručnú výrobu týchto pásov zdokonalili a zautomatizovali. Táto nová technológia mala úspech a rýchlo sa rozšírila do celej Európy. Proces jej výroby zostal prakticky nezmenený. Hlavnou surovinou je piesok, ktorý sa zmiešava s cementom a vodou, až vznikne betónová masa, do ktorej sa potom pridávajú pigmenty železa. Tie určujú výsledný farebný odtieň škridle. Zmes sa tvaruje v špeciálnych formách pod vysokým tlakom, a z nekonečného profilovaného pásu sa pomocou nožov režú jednotlivé škridle. Tie sa potom v špeciálnych komorách vytvrdzujú pri teplote cca 60 stupňov a po 8-12 hodinách sa ich povrch zušľachťuje, napr. farbou alebo inými ochrannými látkami.  Zaručuje sa tak ich dlhšia životnosť a odolnosť voči nepriaznivým poveternostným podmienkam. Dnes  je betónová škridla stále modernou strešnou krytinou, využívanou nielen pre novostavby, ale aj pri rekonštrukciách starších striech. Využíva sa hlavne pri strechách so sklonom od 22-30 stupňov, výnimočne pri dodržaní prísnych pravidiel aj pri sklone od 12 stupňov. Radí sa medzi ťažké krytiny.